Digitálne technológie vs. MY

Dennodenne sa stretávame s rôznymi informáciami, ktoré pohlcujú naše myšlienky a zanechávajú v našej hlave chaos. Ľudský mozog jednoducho nedokáže také obrovské množstvo spracovať. Sme v dobe, kde to žije technológiou. Rok čo rok sa náš svet viac a viac automatizuje, ovládajú ho elektronické stroje a manuálna práca postupne mizne do zabudnutia. Obklopujú nás rôzne médiá, ktoré nám majú „pomáhať“ lepšie porozumieť udalostiam a byť správne a včas informovaný o tom, čo sa deje okolo nás a vo svete.

Súčasné deti sú prvou generáciou, kedy celý ich vývin prebieha v dobe plnej informácií a technológií. Síce počítače boli aj predtým, avšak až dnešní škôlkari a prváci majú ľahko dostupný vysokorýchlostný internet, smartphone, tablet a pod. Na Slovensku toto obdobie začalo približne v roku 2008. Dnešní ľudia vykonávajú viacej činnosti súčasne, čím zapájajú viacero druhov kognitívnych procesov. Tento fenomén označujeme pojmom multitasking.

Digitalne_technologie_vs_MY

Autor: Halvoňová Zuzana, Digitálne technológie vs. MY

Na túto problematiku sa pozrel aj profesor Manfred Spitzer, riaditeľ univerzitnej psychiatrickej kliniky v nemeckom Ulme, ktorý napísal knihu „Digitale Demenz“ (v českom preklade „Digitálni demence“). Môžeme sa tu dočítať o naozaj zaujímavých informáciach a rôznych štúdiách. Pri multitaskingu sú ľudia menej koncentrovaní, konajú povrchne, majú väčší problém porozumieť hĺbke a menej využívajú deklaratívnu pamäť. Táto pamäť nám slúži na zapamätanie faktov. Pomaly ale isto sa vytráca aj osobná komunikácia, ktorú plne nahradili sociálne siete ako Facebook alebo Google+. Idete na stretnutie s kamarátmi do kaviarne alebo do baru a namiesto toho, aby ste si pozerali do oči a rozprávali sa, každý pozeráte do svojho smartphonu. V jednoduchosti môžem povedať, že sa stávame závislí na týchto moderných digitálnych technológiách.

V tomto kontexte netreba zabudnúť poznamenať, že dnešný svet počítačov a internetu predstavuje neuveriteľne mocný nástroj anonymity. Nikde inde sa nevyskytuje viacej avatarov, nickov, falošných adries, falošných identít ako na sociálnej sieti, takže sa tu ľudia môžu chovať nevhodne a nenesú za to žiadnu zodpovednosť (pedofili, ľudia s sklonom k násiliu, zločinu atď). Zistilo sa, že akonáhle sú ľudia online, viacej klamú. Najviac sa klame v e-mailoch. Aj toto boli zistenia Manfreda Spitzera. Mladiství sa digitálnymi médiami nechajú ovplyvniť k takému druhu chovania, aké by si inde z obavy možných následkov nikdy nedovolili. Dokonca prostredníctvom internetu vznikol aj internetový „cyber mobbing“ (internetová šikana – kyberšikana), kde agresori urážajú a ohovárajú obeť do takej miery, že ich konanie môže viesť až k samovražde obete.

Pokusy, ktoré Spitzer opisuje vo svojej knihe stoja taktiež za zmienku. Ľudia využívajúci digitálne technológie viac ako 5 hodín denne bežne zažívajú stav úzkosti. Ak tieto technológie používajú viac ako 7-8 hodín, majú sklon vybuchnúť – chuť niekomu vynadať, alebo aj potrebu sa s niekým porozprávať. Workoholici, ktorí využívajú digitálne technológie počas celého dňa, sa prichytili, že nepotrebujú jesť ani spať. Lekári v Južnej Kórei v roku 2009 zaznamenali u mladistvých Kórejčanov vyšší výskyt porúch pamäte, pozornosti a sústredenia. Sledovali ich príznaky závislosti, emocionálneho sploštenia a celkovej otupenosti, ktoré pripísali diagnóze s názvom „digitálna demencia“.

Ako môžeme vidieť, výsledky a výskumy sú naozaj alarmujúce. Digitálna demencia otupuje naše zmysly a vďaka nej strácame svoju pravú osobnosť. Stávame sa povrchnejší, máme problém si pamätať fakty, zabúdame, nevieme analyzovať problém do hĺbky a mnoho ďalšieho. Tu sa dostávam k otázke. Uvedomujeme si to vôbec? Ak áno, snažíme sa pred tým vyvarovať? Toto sú otázky, na ktoré by sme si mali nájsť čas a zamyslieť sa nad nimi.